Umelecké ľudové čipkárstvo Anny Smejkalovej

  Čipkárky odjakživa svojimi šikovnými prstami vytvárali dielka
plné nehy a krásy z bielych, ale aj inofarebných nitiek pripomínajúcich
pavučinky. Zdobili nimi stoly alebo iné miesta príbytkov. Okrem
obrúskov sa technológia čipky využívala a využíva na dotvorenie
ľudového odevu ako golier, rukávce, čepce alebo sa ňou zvýrazňuje
živôtik. ANNA SMEJKALOVÁ z čipky kúzli ešte čosi navyše. Je to
na prvý pohľad menej úžitkové ale o to krajšie, pretože ide o umelecké
obrazy vytvorené čipkou.

   Výtvarnej tvorbe sa aktívne venuje už od roku 1969.
 Chcela byť maliarkou, ale osud sa trochu zvrtol, nuž sa stala iba
amatérskou výtvarníčkou. Skúšala techniku olejomaľby a tempery,
zúčastnila sa mnohých výstav, hlavne kolektívnych ako členka skupiny
amatérskych výtvarníkov pri Okresnom osvetovom stredisku Martin,
kde získala i rad ocenení.

  Po ukončení odborného vzdelania pracovala ako zdravotná
sestra v OÚNZ Martin. Neskôr sa celou svojou osobnosťou venovala
pracovnej terapii pacientov v Psychiatrickej liečebni Sučany, kde tiež
využila svoje schopnosti zručnej výtvarníčky - či už kresba, maľovanie,
vyšívanie alebo háčkovanie.

  Jedného dňa sa spolu s kolegyňami v liečebni rozhodli urobiť
si kurz čipkárstva. Avšak jeho konca sa nedočkala. Po niekoľkých
hodinách kurzu ostala ležať v nemocnici po úraze chrbtice. No ani tento
nepríjemný zážitok ju neodradil, vôľa naučiť sa tomuto kúzelnému
umeniu bola silnejšia ako nemoc. Ako sama povedala - zaťala zuby
a snažila sa dobehnúť svoje kolegyne. Po nejakej dobe ostatné nové
čipkárky nielenže v zručnosti dobehla, ale aj predbehla. Pretože ako
výtvarníčka hranice paličkovania posunula ďalej, do inej, všeobecne
málo využívanej roviny. Techniku paličkovania vo figurálnej tvorbe
používa tak málo umelcov až je to vzácne. V tomto našla veľkú šancu
preraziť na rozdiel od prác s olejom či temperami, kde je obrovská
 konkurencia. Preto sa rozhodla pre tento druh umenia.

  Jej obrazy paličkovanou čipkou znázorňujú slovenskú ľudovú
kultúru v celej svojej šírke, ako aj slovenské zvyky a zákutia prírody.
Anna Smejkalová sa totiž orientuje na postavy v ľudových krojoch,
činnosti slovenského ľudu v minulosti a typické obyčaje zo života.
Ale jej tvorba vychádza z originálnych modelov a umelecká štylizácia
nejde na úkor autentickosti.

  Od roku 1983, kedy sa začala vážne venovať tejto tvorbe,
vytvorila obrovské množstvo obrazov ktoré putovali po výstavách
nielen doma, ale aj v zahraničí.

  Na Slovensku vystavovala vo Východnej, Martine, Topoľčanoch,
Bánovciach nad Bebravou, Partizánskom, Turčianskych Tepliciach,
Bratislave, Ružomberku a Dubnici nad Váhom.

  V zahraničí hlavne v Španielsku, Nemecku a Holandsku.
Jej umenie obdivovali aj v Prahe na svetovej výstave známok.

  Ale jej práce nájdete aj v Hongkongu, Veľkej Británii a Kanade.

  Vo svete si táto čipka v originálnom spracovaní nachádza
obdivovateľov, ktorí žasnú nielen nad touto technikou ale aj nad
poetickými obrázkami z našich krajov.

  Niekoľko názvov prác pre ilustráciu: Detvanec, Šarišanka, Páv,
Priadka zo Sliačov, Dievča s košom, Odzemok, Tanečník z Liptova,
Slovenka, Idú dievky po vodu, Hrabáčky, Pri práci, Vtáčia rodina,
Kopáčky z Oravy, Jánošík, Vinobranie, Gladioly, Večer na jazere,
Biely kohút, Západ slnka, Strom, Čierna striga, Mier.

  Pri vymenúvaní týchto názvov nemožno zabudnúť na jedno
z vrcholných diel jej tvorby, pod názvom " SLOVENSKÁ PIESEŇ "
Je to obraz v kovovom ráme o rozmere 151 x 92 cm. Tvorba tohto
klenotu trvala jeden predlhý rok.

   Popri tejto práci si našla čas aj na kurz paličkovania pre deti
 na základnej škole Martin - Ľadoveň, kde jej úsilie vyvrcholilo
 účasťou detí na krajskej výstave " deti a tradičná ĽUDOVÁ TVORBA"
 v Liptovskom múzeu Ružomberok v roku 1990.